 |
| Typické potraviny v zatúlaných uličkách |
Známe "vidieť Neapol a zomrieť" je pre mňa pravdivé tak na polovicu, určite by som ale nechcela zomrieť bez toho, aby som ho videla. No a tá podľa mňa polovičná pravda spočíva v tom, že Neapol nestačí vidieť, teda vidieť ho len raz. Treba ho pomaly skúmať, spoznávať a neskôr sa aj "chaoticky" zamilovať. A tu som vlastne dospela k ďalšiemu záveru. Nenávidia ho len tí, ktorí ho videli, navštívili, no nespoznali; alebo spoznali možno len "turistickú" časť. Pravý Neapol sú podľa mňa všetky bočné úzke uličky, ktoré nie sú na okraji mesta, len sú bezpečne skryté pred komerčným "novým svetom", vďaka ktorému prichádzajú o svoje čaro. Uličky, kde si na jednom rohu obuvník, starší pán popíja "piccolo mokka espresso", pritom opravuje elegantnú pánsku topánku. Sedí vonku, aby bol neustále v centre diania, pretože v Neapole sa žije vonku, na uliciach! Kúsok ďalej sa zastavím pri stánku s granitou, ktorá stojí o polovicu menej ako v centre mesta, a peniaze ktoré ušetrím pridávam kvalite. Zvláštne však? No a tak si vychutnávam svoju citrónovú granitu, keď ma zrazu, niečo ošpliecha. To si len mladý "ragazzo" umýval svoju červenú vespu a vraj mu ušla ruka, no hneď sa mi ospravedlnil a ponúkol mi "dolce babá", typický rumový dezert, ktorý práve dopiekla jeho babička a priniesla ho von aby ponúkla aj pár známych susedov. Chutil neuveriteľne! Aj som zabudla, že som bola ošpliechaná, čo mimochodom padlo vhod v tom horku. Kráčajúc ďalej ulicou som mala tú česť počuť famózny hlas neznámej pani, pospevujúcej si operné árie, no tiež hádajúci sa pár, či skupinku túlajúcich sa psov a mačiek. "Ako si tu spolu všetci krásne nažívajú", pomyslím si a pokračujem ďalej v objavovaní tohto Vezuvom sa pýšiaceho mesta.
 |
| Sorbillo, jedna z najznámejších neapolských pizzérií |
Už mi aj celkom vyhladlo, tak sa opýtam staršieho pána elegantne oblečeného "pobafkávajuceho" svoju cigaru, kde môžem ochutnať tú pravú neapolskú legendárnu pizzu. Zhodou okolností sa vraj nachádzam neďaleko známej pizzerie Da Michele, a Gianluca, tak sa volá sympatický pán, ma tam rád odprevadí, vraj má cestu okolo.Tak s ním kráčam uličkou obliatou slnkom, ja zasypaná komplimentmi od hlavy až po päty, tak ako sa to od každého Taliana "patrí". Čudujem sa, že tu nemajú ešte nejakú súťaž "Boy Cassanova" v dávaní komplimentov, alebo niečo podobné. Každopádne si tu akákoľvek žena doplní sebavedomie na minimálne 5 rokov. Tak a sme tu, pred vchodom do pizzerie stojí rad asi 20 ľudí, ktorí sú taktiež zvedaví na ten kúsok cesta obsypaného mozzarellou a bazalkou. Gianlucovi vysvetľujem, že mu nedám svoje telefónne číslo, veď by mohol byť mojím otcom, ak nie dedkom; v zápätí si vypýtam jeho, že sa mu teda niekedy ozvem ja, čo sa mu teda neozvem, ale ako inak odplašiť Taliana? Pekne zdvorilo sa s ním rozlúčim, zaželá mi pekný deň a zaradím sa do rady medzi zahranične hovoriacich ľudí. "Á do kelu", pomyslím si, opať som v tom "komerčnom" svete. Bohvie kde chodia na pizzu Neapólčania, a prečo mi Gianluca poradil práve toto miesto? Asi si myslel, že som jedna z tých obyčajných turistov, ktorí ho raz uvidia a môžu zomrieť, no ja ho plánujem objavovať ďalej. Pri všetkých mojich úvahách a myšlienkach som sa rýchlejšie dostala na rad. Vojdem dnu, úplne obyčajné miesto, trattoria s fotkami známych osobností, ktorí ju navštívili. "Snáď bude pizza chutiť lepšie, než ako to tu vyzerá," pomyslím si. Niežeby som bola nejaká fajnovka, ale od tak známej a vychýrenej pizzerie som čakala iný interiér, aj keď ja osobne mám radšej takéto obyčajné miesta. Po naozaj krátkom čakaní už vo vnútri trattorie na mňa pizzaiolo s požmurknutím pokrikuje:" Hey Bella, la pizza per te é pronta!" Tak si s očakávaním sadnem a ochutnám prvé sústo. Odpadávam. Neuveriteľné. Tak toto je tá pravá neapolská pizza? Myslím si, že neapolský ľud môže byť právom hrdý nato, že tento pokrm pochádza práve odtiaľto. Bolo to jedlo chudobných a preslávilo sa až v roku 1889, kedy pizzár Raffaele Esposito pripravil pizzu pre kráľa Umberta I. a jeho manželku Margheritu, po ktorej je mimochodom pomenovaná najjednoduchšia, no podľa mňa najlepšia pizza "margherita" len s paradajkovou drťou, mozzarellou a bazalkou. Veď samotný fakt, že sa do nej zamiloval aj kráľovský pár, hovorí za všetko. A tak vychutnávam svoju milovanú pizzu a dedukujem:" V Taliansku nikdy nesúď reštauračné zariadenia podľa vzhľadu a interiéru, pretože v tých najjednoduchších, v ktorých po príchode ešte nájdeš omrvinky a neuprataný stôl, lebo ho obsluha nestihla upratať, skončíš aj ty s tanierom prázdnym, ba až vylízaným, pretože jedlo bolo neuveriteľne božské, ako teraz to moje!" S plným bruchom a blaženým pocitom sa poberám ďalej.
 |
| Zámerne odfotené tie "strašné" neapolské odpadky |
 |
| V diaľke spomínaný Castel dell´Ovo |
Tak a reku to trocha vychodím, treba poobzerať aj tie známejšie a turistickejšie miesta, ktoré Neapol ponúka. Kráčajúc si veru aj ja všímam, že kde tu sa naozaj nachádza nejaký ten "odpadok", vďaka ktorému toto mesto nazývajú špinavým. Podľa mňa je tento názov však trochu prehnaným, a netreba z toho viniť len samotných Talianov, kedže som sama svedkom toho, ako turista s neidentifikovateľnou rečou hodil obal z dojedeného Magnumu na zem, a treba povedať, že turistov je tu naozaj veľa. A keď sa k tomu pridá taká "malá" talianská lenivosť a vôbec neutajované problémy s mafiou kvôli smetiam, tak sa ani niet čo čudovať. A keď si predstavím naše malebné kysucké mestečko na severe Slovenska po hodovej noci v auguste, myslím, že Neapol je na tom oveľa lepšie, týmto vzdávam hold tetuškám z VPP, ktoré sa starajú o čadčiansku čistotu. Ale opäť k údoliu pod Vezuvom... jednoducho, kto si chce toto mesto nazývať špinavým alebo ho nemať rád kvôli odpadkom či "smradu" z rýb, nech... Ja naň nedám dopustiť, a kráčam ďalej rovno okolo mora až k prístavu Santa Lucia a vôňu rýb si priam vychutnávam, kedže ich tak zbožňujem. Rovno predo mnou sa týči najstarší antický hrad "Castel dell´Ovo, akoby plávajúci na mori. Výhľad z neho na spiacu sopku si netreba nechať ujsť. Slnko však dosť páli a niet sa tu kde skryť, tak pokračujem v skúmaní ďalej. Kráčajúc smerom k centru na mňa za každým rohom číha nejaký monument, keď sa mám priznať ani neviem všetky mená tých krásnych historických budov. Vyjdem spoza rohu a zrazu sa moje slnkom omámené telo nachádza na nádhernom námestí Piazza di plebiscito, troška mi to tu pripomína námestie vo Vatikáne, samozrejme vo vydaní 1:1000000. Taká miniatúrka, ale pekná. Aha, zdvihnem zrak, a v diaľke vidím známu strechu, kupolu, či ako to nazvať, až tak pyšne sa približujem k budove, ktorú poznám! Galeria Umberto I. Krása. A potom hovoria, že v Neapole nie je čo obdivovať. " Hej! Ľudia! Kade ste prosím Vás kráčali?!" Ale dobre, asi sa zas moc vciťujem, to ma ale však len ohromila táto galéria, tak troška sa podobajúca na tú milánsku. Stojím v strede galérie, čo je mimochodom len názov, nejedná sa o skutočnú galériu, a rozhliadam sa vôkol seba vychutnávajúc si tú atmosféru, a navyše tu nepečie Slnko, tak sa troška zregenerujem a idem ďalej. Pre milovníkov umenia je neodmysliteľnou súčasťou návšteva divadla San Carlo, ktoré patrí bezpochyby k tým najkrajším v Taliansku, raz si tu určite prídem vychutnať nejakú operu. Je tu toho naozaj veľa, čo by malo ľudské oko aspoň spatriť, keď nie preskúmať, veď len hrady sa tu týčia štyri. Jeden krajší ako druhý, a kto nepociťuje až takú prehnanú lásku k histórii, mal by vedieť, že aspoň kvôli výhľadom z nich sa ich oplatí navštíviť.
 |
| Piazza di Plebiscito |
Neodmysliteľnou súčasťou Neapola je aj druhé podzemné mesto "Napoli Sotterranea" nachádzajúce sa pod celým historickým centrom. K týmto chodbám, katakombám a hrobkám sa viažu mnohé legendy a príbehy, a v minulosti slúžili na rôzne účely a dnes nevyvádzajú z údivu žiadneho ich návštevníka, ani mňa nie. A navyše je tu neuveriteľný, momentálne veľmi príjemný chládok, až sa mi nechce veriť, že tam niekde hore 40 metrov nado mnou je nejakých 40°C.
Schladená, načerpaná troškou energie pre zavŕšenie tohto super dňa, pokračujem na Via Toledo kúpiť si nejaké nové topánočky, veď tých nikdy nie je dosť, a táto nákupná ulica dlhá 1,2 km plná obchodov je tým správnym miestom ako si potešiť unavenú ženskú dušičku.
 |
| Galleria Umberto I. |
Tak, a takýto je obor pod sopkou, otvorený pre tých, ktorí doň chcú vstúpiť, priateľský pre tých, ktorí sa s ním chcú priateliť a nezabudnuteľný pre tých, ktorí si ho uložia do srdca. Ciao Ciao drahý Neapol, tak opäť nabudúce.
 |
| Prístav Santa Lucia |
 |
| Castel dell´Ovo |
 |
| Castel Nuovo |
 |
| Kde je viac skútrov na meter štvorcový ako v Neapole? |
 |
| Trocha mňa |
