utorok 16. augusta 2016

Lahodný čučoriedkový "CHEESECAKE" koláč

                     Neuveriteľná mňamka tento ďalší fialový experiment. Nejako sa u nás zaužíval výraz cheesecake, no kedže moja mama je na tieto "zamerikanizované" názvy alergická, a sem tam aj ona nakukne, čo nové som tu pridala, nazvem ho teda syrový koláč. HAHA. Aj keď cheesecake znie tak akosi "chutnejšie".  No dobre, dosť mojich úvah- neúvah. Koláč je experimentom, pretože som akosi doma nemala všetky ingrediencie, keď som sa rozhodla na internete vykúmať nejaký recept na "syrový koláč" s čučoriedkami. Tak som si ho vymyslela podľa seba, podľa toho čo práve chladnička a špajza dala, samozrejme čučoriedky som mala nachystané.

INGREDIENCIE:
3 dcl pohár čučoriedok
180 g piškót (áno, tu je pes zakopaný, kedže sme doma nemali sušienky)
2 hrste vlašských orechov ( súčasť experimentu :D )
110 g masla
500 g mascarpone
250 g nízkotučný tvaroh
3 vajíčka
3-4 lyžice práškového cukru ( záleží ako radi máte sladké :D )
3 balíčky vanilkového cukru
kôra a šťava z 1 citróna
1 dcl vody
želatína v prášku

    Tak, snáď som na nič nezabudla. Najskôr si v sáčku roztrusíme piškóty. Ja to robím tak, že nájdem čo najpevnejší sáčok, doňho dám to, čo treba "rozprášiť" :D ešte ho zabalím do utierky, položím na linku a jednoducho vybúcham z toho dušu klepáčom na mäso! Ale nie, piškóty netreba rozdrviť úplne domäkka, kedže ľahko do seba vpijú masielko a tým zmäknú. Takým istým spôsobom podrtím aj orechy. Jasné, že by sa dali aj pomlieť, ale ja mám radšej, keď ostanú aj hrudky.  No ale poďme už k receptu.
     Takto nachystanú zmes zmiešame so zmäknutým maslom. Je dobré ho vytiahnúť z chladničky aspoň pol hodinky vopred. Keď zmes ako tak drží pokope, pekne ju utľapkáme do formy, ktorej spodok pre istotu vystelieme papierom na pečenie. Dáme do vyhriatej rúry na 170°C piecť 10 minút.
      Krémovú časť si pripravíme tak, že zmiešame mascarpone, tvaroh, cukor, 2 vanilkové cukre, šťavu a nastrúhanú kôru z citróna, a do zmesi potom pomaly všľaháme vajíčka. Môžme vmiešať za hrsť čučoriedok. Celú masu potom vlejeme na predpečený korpus a pečieme ďalších 50 minút pri rovnakej teplote.
       Asi 20 minút pred vybratím koláča z rúry si pripravíme čučoriedkovú "polevu". Popražíme čučoriedky s vanilkovým cukrom, po chvíli zalejeme vodou privedieme k varu a pridáme želatínu. Stále miešame, až kým zmes nezhustne, potom hneď odstavíme a necháme prechladnúť ( nie však úplne vychladnúť). Hneď po vybratí koláča zmes nanesieme rovnomerne po celom povrchu. Keď koláč vychladne, dáme ešte stuhnúť do chladničky. Je to naozajstná mňamka, veď uvidíte! :)


                                                                BUON APPETITO!


štvrtok 30. júna 2016

Vidieť a zomrieť...milovaný Neapol

                                               Milujúc alebo nenávidiac


Castel dell´Ovo, v pozadí sopka
 Vezuv

   

         Začala som tak troška zvláštne, no to preto, lebo len takto sa dá kráčať po tomto najchaotickejšom meste na svete. Buď ho nenávidíte a ohrniete nos nad všetkým čo toto mesto ponúka, alebo ho milujete tak ako ja, a rozplývate sa aj v tom obrovskom chaose. No a poďme k nám, milovníkom, alebo zvedavcom, ktorí by sa sem niekedy chceli zatúlať. 
Typická ulička v "centro storico"
Typické potraviny v zatúlaných uličkách
       Známe "vidieť Neapol a zomrieť" je pre mňa pravdivé tak na polovicu, určite by som ale nechcela zomrieť bez toho, aby som ho videla. No a tá podľa mňa polovičná pravda spočíva v tom, že Neapol nestačí vidieť, teda vidieť ho len raz. Treba ho pomaly skúmať, spoznávať a neskôr sa aj "chaoticky" zamilovať. A tu som vlastne dospela k ďalšiemu záveru. Nenávidia ho len tí, ktorí ho videli, navštívili, no nespoznali; alebo spoznali možno len "turistickú" časť. Pravý Neapol sú podľa mňa všetky bočné úzke uličky, ktoré nie sú na okraji mesta, len sú bezpečne skryté pred komerčným "novým svetom", vďaka ktorému prichádzajú o svoje čaro. Uličky, kde si na jednom rohu obuvník, starší pán popíja "piccolo mokka espresso", pritom opravuje elegantnú pánsku topánku. Sedí vonku, aby bol neustále v centre diania, pretože v Neapole sa žije vonku, na uliciach! Kúsok ďalej sa zastavím pri stánku s granitou, ktorá stojí o polovicu menej ako v centre mesta, a peniaze ktoré ušetrím pridávam kvalite. Zvláštne však? No a tak si vychutnávam svoju citrónovú granitu, keď ma zrazu, niečo ošpliecha. To si len mladý "ragazzo" umýval svoju červenú vespu a vraj mu ušla ruka, no hneď sa mi ospravedlnil a ponúkol mi "dolce babá", typický rumový dezert, ktorý práve dopiekla jeho babička a priniesla ho von aby ponúkla aj pár známych susedov. Chutil neuveriteľne! Aj som zabudla, že som bola ošpliechaná, čo mimochodom padlo vhod v tom horku. Kráčajúc ďalej ulicou som mala tú česť počuť famózny hlas neznámej pani, pospevujúcej si operné árie, no tiež hádajúci sa pár, či skupinku túlajúcich sa psov a mačiek. "Ako si tu spolu všetci krásne nažívajú", pomyslím si a pokračujem ďalej v objavovaní tohto Vezuvom sa pýšiaceho mesta.
Sorbillo, jedna z najznámejších neapolských pizzérií
           Už mi aj celkom vyhladlo, tak sa opýtam staršieho pána elegantne oblečeného "pobafkávajuceho" svoju cigaru, kde môžem ochutnať tú pravú neapolskú legendárnu pizzu. Zhodou okolností sa vraj nachádzam neďaleko známej pizzerie Da Michele, a Gianluca, tak sa volá sympatický pán, ma tam rád odprevadí, vraj má cestu okolo.Tak s ním kráčam uličkou obliatou slnkom, ja zasypaná komplimentmi od hlavy až po päty, tak ako sa to od každého Taliana "patrí". Čudujem sa, že tu nemajú ešte nejakú súťaž "Boy Cassanova" v dávaní komplimentov, alebo niečo podobné. Každopádne si tu akákoľvek žena doplní sebavedomie na minimálne 5 rokov. Tak a sme tu, pred vchodom do pizzerie stojí rad asi 20 ľudí, ktorí sú taktiež zvedaví na ten kúsok cesta obsypaného mozzarellou a bazalkou. Gianlucovi vysvetľujem, že mu nedám svoje telefónne číslo, veď by mohol byť mojím otcom, ak nie dedkom; v zápätí si vypýtam jeho, že sa mu teda niekedy ozvem ja, čo sa mu teda neozvem, ale ako inak odplašiť Taliana? Pekne zdvorilo sa s ním rozlúčim, zaželá mi pekný deň a zaradím sa do rady medzi zahranične hovoriacich ľudí. "Á do kelu", pomyslím si, opať som v tom "komerčnom" svete. Bohvie kde chodia na pizzu Neapólčania, a prečo mi Gianluca poradil práve toto miesto? Asi si myslel, že som jedna z tých obyčajných turistov, ktorí ho raz uvidia a môžu zomrieť, no ja ho plánujem objavovať ďalej. Pri všetkých mojich úvahách a myšlienkach som sa rýchlejšie dostala na rad. Vojdem dnu, úplne obyčajné miesto, trattoria s fotkami známych osobností, ktorí ju navštívili. "Snáď bude pizza chutiť lepšie, než ako to tu vyzerá," pomyslím si. Niežeby som bola nejaká fajnovka, ale od tak známej a vychýrenej pizzerie som čakala iný interiér, aj keď ja osobne mám radšej takéto obyčajné miesta. Po naozaj krátkom čakaní už vo vnútri trattorie na mňa pizzaiolo s požmurknutím pokrikuje:" Hey Bella, la pizza per te é pronta!" Tak si s očakávaním sadnem a ochutnám prvé sústo. Odpadávam. Neuveriteľné. Tak toto je tá pravá neapolská pizza? Myslím si, že neapolský ľud môže byť právom hrdý nato, že tento pokrm pochádza práve odtiaľto. Bolo to jedlo chudobných a preslávilo sa až v roku 1889, kedy pizzár Raffaele Esposito pripravil pizzu pre kráľa Umberta I. a jeho manželku Margheritu, po ktorej je mimochodom pomenovaná najjednoduchšia, no podľa mňa najlepšia pizza "margherita" len s paradajkovou drťou, mozzarellou a bazalkou. Veď samotný fakt, že sa do nej zamiloval aj kráľovský pár, hovorí za všetko. A tak vychutnávam svoju milovanú pizzu a dedukujem:" V Taliansku nikdy nesúď reštauračné zariadenia podľa vzhľadu a interiéru, pretože v tých najjednoduchších, v ktorých po príchode ešte nájdeš omrvinky a neuprataný stôl, lebo ho obsluha nestihla upratať, skončíš aj ty s tanierom prázdnym, ba až vylízaným, pretože jedlo bolo neuveriteľne božské, ako teraz to moje!" S plným bruchom a blaženým pocitom sa poberám ďalej.

Zámerne odfotené tie "strašné" neapolské odpadky
V diaľke spomínaný Castel dell´Ovo
           Tak a reku to trocha vychodím, treba poobzerať aj tie známejšie a turistickejšie miesta, ktoré Neapol ponúka. Kráčajúc si veru aj ja všímam, že kde tu sa naozaj nachádza nejaký ten "odpadok", vďaka ktorému toto mesto nazývajú špinavým. Podľa mňa je tento názov však trochu prehnaným, a netreba z toho viniť len samotných Talianov, kedže som sama svedkom toho, ako turista s neidentifikovateľnou rečou hodil obal z dojedeného Magnumu na zem, a treba povedať, že turistov je tu naozaj veľa. A keď sa k tomu pridá taká "malá" talianská lenivosť a vôbec neutajované problémy s mafiou kvôli smetiam, tak sa ani niet čo čudovať. A keď si predstavím naše malebné kysucké mestečko na severe Slovenska po hodovej noci v auguste, myslím, že Neapol je na tom oveľa lepšie, týmto vzdávam hold tetuškám z VPP, ktoré sa starajú o čadčiansku čistotu. Ale opäť k údoliu pod Vezuvom... jednoducho, kto si chce toto mesto nazývať špinavým alebo ho nemať rád kvôli odpadkom či "smradu" z rýb, nech... Ja naň nedám dopustiť, a kráčam ďalej rovno okolo mora až k prístavu Santa Lucia a vôňu rýb si priam vychutnávam, kedže ich tak zbožňujem. Rovno predo mnou sa týči najstarší antický hrad "Castel dell´Ovo, akoby plávajúci na mori. Výhľad z neho na spiacu sopku si netreba nechať ujsť. Slnko však dosť páli a niet sa tu kde skryť, tak pokračujem v skúmaní ďalej. Kráčajúc smerom k centru na mňa za každým rohom číha nejaký monument, keď sa mám priznať ani neviem všetky mená tých krásnych historických budov. Vyjdem spoza rohu a zrazu sa moje slnkom omámené telo nachádza na nádhernom námestí Piazza di plebiscito, troška mi to tu pripomína námestie vo Vatikáne, samozrejme vo vydaní 1:1000000. Taká miniatúrka, ale pekná. Aha, zdvihnem zrak, a v diaľke vidím známu strechu, kupolu, či ako to nazvať, až tak pyšne sa približujem k budove, ktorú poznám! Galeria Umberto I. Krása. A potom hovoria, že v Neapole nie je čo obdivovať. " Hej! Ľudia! Kade ste prosím Vás kráčali?!" Ale dobre, asi sa zas moc vciťujem, to ma ale však len ohromila táto galéria, tak troška sa podobajúca na tú milánsku. Stojím v strede galérie, čo je mimochodom len názov, nejedná sa o skutočnú galériu, a rozhliadam sa vôkol seba vychutnávajúc si tú atmosféru, a navyše tu nepečie Slnko, tak sa troška zregenerujem a idem ďalej. Pre milovníkov umenia je neodmysliteľnou súčasťou návšteva divadla San Carlo, ktoré patrí bezpochyby k tým najkrajším v Taliansku, raz si tu určite prídem vychutnať nejakú operu. Je tu toho naozaj veľa, čo by malo ľudské oko aspoň spatriť, keď nie preskúmať, veď len hrady sa tu týčia štyri. Jeden krajší ako druhý, a kto nepociťuje až takú prehnanú lásku k histórii, mal by vedieť, že aspoň kvôli výhľadom z nich sa ich oplatí navštíviť.
Piazza di Plebiscito
          Neodmysliteľnou súčasťou Neapola je aj druhé podzemné mesto "Napoli Sotterranea" nachádzajúce sa pod celým historickým centrom. K týmto chodbám, katakombám a hrobkám sa viažu mnohé legendy a príbehy, a v minulosti slúžili na rôzne účely a dnes nevyvádzajú z údivu žiadneho ich návštevníka, ani mňa nie. A navyše je tu neuveriteľný, momentálne veľmi príjemný chládok, až sa mi nechce veriť, že tam niekde hore 40 metrov nado mnou je nejakých 40°C.
          Schladená, načerpaná troškou energie pre zavŕšenie tohto super dňa, pokračujem na Via Toledo kúpiť si nejaké nové topánočky, veď tých nikdy nie je dosť, a táto nákupná ulica dlhá 1,2 km plná obchodov je tým správnym miestom ako si potešiť unavenú ženskú dušičku.
Galleria Umberto I.
           Tak, a takýto je obor pod sopkou, otvorený pre tých, ktorí doň chcú vstúpiť, priateľský pre tých, ktorí sa s ním chcú priateliť a nezabudnuteľný pre tých, ktorí si ho uložia do srdca. Ciao Ciao drahý Neapol, tak opäť nabudúce. 

Prístav Santa Lucia

Castel dell´Ovo
Castel Nuovo





Kde je viac skútrov na meter štvorcový ako v Neapole?

Trocha mňa





 
         

streda 29. júna 2016

Baklažánovo - cuketové lasagne

                Po dlhšej odmlke som si vďaka jednej kamarátke, ktorá odo mňa pýtala nejaký recept, spomenula, že mám blog. Sranda. Popri toľkom učení som hádam zabudla aj variť. Ale nie, mám úspešne po prijímačkách, takže sa môžem celé leto naplno venovať ďalšej z mojich záľub, a to vareniu. Tak a ide sa nato! Kedže je leto, začnem s ľahšou variantou lasagní, a to konkrétne s cuketovo-baklažanovými. Pre milovníkov mäsa tento recept určite nebude tým naj, :D ale tak na horúce letné dni je ako stvorený.

INGREDIENCIE pre 4 osoby:
-lasagne (cestoviny) záleží od veľkosti zapekacej nádoby, mne sa na jedno poschodie vošli 3, čiže dokopy som potrebovala 9 plátov
-2 väčšie baklažány
-2 cukety
-olivový olej
- 50g masla
- 0,5 l mlieka
- 2 lyžice hladkej múky
-mozzarella
-oregáno, bazalka, soľ
 
Baklažány aj cukety si pozdĺžne nakrájame na tenké pláty. Baklažány na asi 7 mm hrubé, cukety na asi 2-3 mm hrubé. Posolíme a necháme asi 20 min vypotiť. Následne ich na grilovacej panvici s rozpáleným olivovým olejom opražíme z oboch strán domäkka. Počas opekania olivový olej pridávame, kedže baklažány "taliansky melanzane" zvyknú mať olivový olej veľmi radi a všetok hneď vypijú :D Počas oprážania cestovinové pláty namáčame do horúcej vody aby nám pekne zmäkli. ( nie varenej, ani nevaríme, lebo by sa pri pečení pláty úplne rozvarili alebo rozpiekli? :D )
Taktiež si pripravíme bešamééél. V hrnci necháme roztopiť maslo, pridáme múku a za stáleho miešania pridáme mlieko. Na miešanie je najlepšia taká tá čudná vec, myslím že sa to volá habarka, vtedy je najmenšia pravdepodobnosť, že vám ostanú hrudky. No a nakoniec bešamel osolíme a pridáme oregano s bazalkou.
No a teraz môžme začať vrstviť do zapekacej misy. Na spodok poukladáme zmäknuté cestovinové pláty, na ne ukladáme ogrilované baklažány a cukety, a potom vrstvu bešamelu, a na koniec postrúhame polovicu mozzarelly. A opäť, pláty, baklažány, cukety no na záver nedávame hneď bešamel ale ešte jednu vrstvu cestovinových plátov. Tak a teraz môže ísť bešamel a postrúhaná zvyšná mozzarella. Dáme do trúby vyhriatej na 180° na cca 30-40 minút. Kým nebude vrch chytať krásnu zlatistú farbu. Ozdobíme čerstvou bazalkou :)


                                                               BUON APPETITO!!!